PRÍBEH Z MEDŽUGORJA – 1. časť

            Svedectvo Gorana Čurkoviča pripomína evanjeliový návrat márnotratného syna do Otcovho domu. On sám svoj život delí na obdobie života bez Boha a na obdobie života s Bohom. Hovorí:
            „Narodil som sa do katolíckej rodiny, kde však nebola ani viera, ani modlitba, ani pravidelné chodenie do kostola. Ja som tam však chodiť musel a keď som neustále počúval „toto nesmieš, toto musíš“, tak som skoro poznal, že takto svoj život žiť nechcem. Chcel som slobodu.
            Mal som brata, ktorý ako ročný ochorel na meningitídu a odvtedy ostal hluchonemý a sestru, ktorá ako malá vypadla z okna a zabila sa. Mama sa s tým nevedela vyrovnať a svoje starosti od istej doby utápala v alkohole. Ľúbil som ju, ale nikdy som jej to nedokázal povedať. Otec bol námorníkom a na cestách bol viac ako doma. Nevedel s nami komunikovať. Bol agresívny a tĺkol nás.
            Mojím vzorom boli hrdinovia z amerických akčných filmov. Boli pekní, mali svaly, pekné ženy. Jazdili na dobrých autách a fajčili Marlboro.
            Ako desaťročný som začať fajčiť, piť alkohol a kradnúť. Aj z brata sa stal alkoholik. V trinástich mi zomrela mama. Otec sa o osem mesiacov znova oženil. Nemohol som mu odpustiť, že tak rýchlo si našiel novú ženu. Nenávidel som ju a ona sa ma bála.
            Upadol som do depresie. Strelil som si do hlavy. Keď som sa prebral v nemocnici, počul som lekára, ako sa zhovára s mojím otcom, že operácia sa nepodarila. Guľka sa nedala vybrať. Lekár povedal, že nebudem dlho žiť a že budem mať problémy s bolesťami hlavy. Keď o niekoľko dní prišli otec s druhou mamou za mnou do nemocnice, tvrdili, že všetko je v poriadku, že guľka je vonku.
            Nikomu som nedôveroval. Po čase ma nahovorili kamaráti na marihuanu. Vraj „pozri, ako vyzeráš z toho alkoholu a marihuana je len taká prírodná bylinka, nebudeš po nej agresívny, budeš sa smiať“. Časom som prešiel na heroín. Na drogy bolo treba peniaze a ja som začal vykrádať domy, byty, kradnúť autá, peňaženky. Nikdy som si nemyslel, že by som takto mohol skončiť. Otec bol, aký bol, ale vždy čestne zarábal peniaze. Zo mňa sa stal zlodej.
            Raz som sa vrátil domov a našiel som otca za stolom plakať. Povedal mi: „Viem, že máš veľké problémy, poď, sadneme si a porozprávame sa. Chcem ti pomôcť.“ Rozzúril som sa: „Ty sa chceš so mnou rozprávať? Veď ty si sa nikdy so mnou nerozprával! A teraz je už neskoro! Ty si ži svoj život a ja si budem žiť svoj!“
            Raz som prišiel domov opitý a pýtal som si od otca peniaze. Otec ma v afekte udrel, ja som vzal do ruky nôž a bodol som ho do brucha. Dostal som sa do väzenia. Keď ma prepustili, bez najmenších výčitiek svedomia som sa mienil vrátiť domov. Veď som len chcel peniaze na drogu a otec mi ich odmietol dať! Akoby sa nič nestalo. Preto ma prekvapilo, že dvere boli zamknuté a otec spoza nich mi zakričal: „Ty si si medzi domovom a ulicou vybral ulicu. Nech sa ti páči, môžeš ísť! Keď sa rozhodneš stať sa človekom, príď a my ti pomôžeme!“
            Deväť rokov som žil na ulici ako bezdomovec. Mal som depresívne i panické stavy, kedy mi nijaká droga ani tabletka nepomáhali. Prišiel som na to, že rezanie žíl a pohľad na krv ma upokojuje. Pil som vlastnú krv, dávalo mi to pokoj.
            Bol som plný otvorených rán. Strašne som smrdel. Ľudia sa odo mňa s odporom odvracali. Chcel som umrieť. V smrti som očakával vykúpenie. Prosil som, aby som sa už nemusel prebudiť.
            Keď som raz uvažoval nad svojím životom – nad detstvom, rodinou, minulosťou, prišiel som na to, že ja som ten hlavný vinník svojho života. Dovtedy som obviňoval iba druhých. Začal som plakať a modliť sa „Zdravas Mária“. To bola jediná modlitba, ktorá mi ostala z detstva v hlave. Nijaká iná, iba táto. Ostatné, ktoré som sa musel modliť v kostole, som dávno zabudol. Povedal som: „Panna Mária, prosím, vezmi ma k sebe, hore. Chcem umrieť. Alebo mi, prosím, pomôž zmeniť život.“
            O niekoľko dní som si všimol, ako jedna žena vchádza do parku a rozhliada sa. Zazrela ma. Podišla ku mne a opýtala sa: „Prosím, pomôžete mi? Potrebujem nájsť „Čuka“...“ Zadivil som sa. To bolo predsa moje meno z ulice. Nevedel som, čo tá žena odo mňa môže chcieť. Som jej niečo dlžný? Ale aj tak som povedal: „To som ja.“ „Vďaka Bohu,“ povedala ona. A ďalej sa opýtala: „Môžete ísť, prosím, kúsok so mnou, aby som vám povedala, prečo som za vami prišla?“ Šiel som, lebo som dúfal, že možno od nej vymámim peniaze na drogu.
            Povedala mi, že je matkou narkomana, ktorý sa lieči v Medžugorji. A keď sa ho raz opýtala, či nechce niekomu pomôcť, on si spomenul na mňa. Na toho chlapca som si spomínal iba matne. Raz sme spolu vykradli sklad.
            Vôbec som nevedel, čo je Medžugorje. Ona mi vysvetlila, že je to miesto mariánskych zjavení. Pomyslel som si, že je psychicky chorá. Ale vybavila mi občiansky preukaz a kúpila mi lístok do Medžugorja. Šiel som. Aj tak som nemal čo robiť a všetko bolo grátis.
            Keď som došiel do Medžugorja, prvé, čo som urobil, ukradol som dve fľaše vína a opil som sa. Nejako som náhodou došiel k dverám komunity Coenakolo. Videli ma chlapci z komunity a hneď ma vzali dnu. Neviem o tom, že by sa niekto dostal do komunity tak rýchlo. Na možnosť vstupu sa vždy čaká.
            Zažil som tam šok. Nie je tam nič - nijaká televízia, noviny, mobily. Len práca a modlitba. Z krízy abstinenčných príznakov som sa nejako vyhrabal. V komunite sa modlili tri ružence denne. Liezlo mi to na nervy. Povedal som: „Ja predsa nemám problémy s modlitbou, ale s alkoholom a drogami!“
            A ešte horšie bolo, keď mi dali do ruky desaťkilové kladivo, aby som rozbíjal skaly. Povedal som: „Čo ste sprostí? Vonku je päťdesiat stupňov a ja mám rozbíjať skaly?“ Chlapci povedali: „Dobre, keď nechceš, my to urobíme za teba!“ Odpovedal som im: „Keď ste hlúpi, nech sa páči...“ Sadol som si do tieňa a celý deň som sa na nich pozeral, ako pracujú. Zúril som, keď som videl, ako sa smejú, žartujú, spievajú si a pri tom im práca ubieha. Nakoniec som nevydržal a zaradil som sa medzi nich. Keď som začal s nimi pracovať, pocítil som radosť.
            Pri modlitbe som postupne začal cítiť výčitky svedomia voči tým, ktorým som ublížil. Predovšetkým voči najbližším. Desať rokov som však s nimi nenadviazal kontakt. Túžil som hlavne po zmierení s otcom, ale predpokladal som, že ten by radšej zomrel, ako by sa mal so mnou zmieriť. Vstával som v noci a odchádzal som do kaplnky, kde som prosil, aby v našej rodine došlo k zmiereniu.
            Raz za mnou prišiel kamarát z komunity: „Sú tu chorvátski pútnici, neukázal by si im komunitu?“ Bolo mi to čudné, lebo ja som nikdy pútnikov nesprevádzal, ale povedal som, že pôjdem. Otvorím dvere, a prvé, čo som si všimol, bola hlava môjho otca. Premohol ma pocit hanby. Svoju hlavu som sklonil, nemal som odvahu pohliadnuť mu do očí. On videl, že mi je ťažko. Prišiel ku mne a objal ma. Začal plakať. Aj ja som plakal. Celý deň sme obaja plakali a nevedeli sme, čo si máme povedať. Nechcel som sľúbiť: „Otec, už budem dobrý“, na to som si naozaj netrúfal. Celý život som padal. Chcel som žiť normálny život, ale ešte som neveril, že by sa mi to mohlo podariť.
            Po prvý raz som chcel byť voči otcovi úprimný. A preto, keď odchádzal, povedal som mu: „Otec, keď prídeš domov, popros svoju ženu, aby ste sa začali spolu za mňa modliť.“ A on mi na to povedal: „Synku, my sa už roky za teba modlíme.“
            Dnes tak rozmýšľam, že každý z nás má asi v živote prejsť nejakou svojou krížovou cestou. Aj toto všetko sa muselo stať, aby sa viera a modlitba vrátili do našej rodiny.
            Z komunity som sa rozhodol odísť po štyroch rokoch pobytu.“